Z Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky: „…vykoná legislatívne úpravy tak, aby sa platová tarifa pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov od 1. 9. 2016 a následne, za predpokladu realizácie zásadných vnútorných zmien v systéme výchovy a vzdelávania, počínajúc dňom 1. 1. 2018 každoročne zvýšila priemerne o 6 %…“ str. 32
Kedysi nám učiteľom premiér Robert Fico poradil, že sme mali pýtať peniaze od Dzurindu, keď bola naša ekonomika vysoko výkonná. Dnes sa z kompetentných miest i z úst samotného premiéra dozvedáme, že Slovensko dosahuje také výsledky ako nikdy v svojej histórii. Mali by sme preto od predsedu vlády žiadať, aby k nám bol rovnako prajný, ako k robotníkom z Volkswagenu. Vari si my nezaslúžime také ohodnotenie, aké majú naši kolegovia v Nemecku? Splnenie programového vyhlásenia vlády na to určite nestačí. „Ak si zoberiem, že máme k dispozícii finančné zdroje na ďalšie 25-percentné zvýšenie platov, tento cieľ v roku 2016 môže byť splnený“, sľuboval v predvolebnej diskusii vo februári 2016 ten istý Robert Fico. Medzi partnermi by malo byť samozrejmé, že si svoje sľuby plnia. Je však naša vláda pre nás partnerom, alebo iba zlou macochou? A ako je to s Odborovým zväzom pracovníkov školstva a vedy na Slovensku (OZ PŠaV), ktorý nás všetkých zo zákona pri vyjednávaní s vládou zastupuje? Zastupuje OZ PŠaV skutočne záujmy zamestnancov v školstve?
Všetky organizácie pôsobiace v školstve sa začiatkom roka 2016 pod tlakom štrajku
15 000 učiteľov spolu s OZ PŠaV zhodli v spoločnej deklarácii na tom, že budú pre rok 2017 od vlády požadovať skokové navýšenie platov o 25 % a následné roky o 10 %. Túto dohodu alebo líniu všetkých školských organizácií sa podujal presadzovať práve OZ PŠaV, podľa slov Roberta Fica a Andreja Danka, jediná reprezentatívna organizácia zastupujúca učiteľov.
Je smutné, že práve OZ PŠaV opustil spoločnú líniu z deklarácie už na jeseň 2016, keď sa konal ďalší – stupňovaný štrajk učiteľov. Odborový zväz pod vedením Pavla Ondeka nešiel do vyjednávania s vládou s požiadavkou 25 %, ale len 10 %. Konfederácia odborových zväzov (KOZ), ktorej je OZ PŠaV vernou súčasťou, o tom rozhodla už v máji roku 2016. Pavel Ondek sa len tváril, že presadzuje deklaráciu. OZ PŠaV mlčal, keď sa na hlavy štrajkujúcich učiteľov sypali populistické a zastrašovacie vyhlásenia Roberta Fica a Andreja Danka. Po ukončení štrajku, ktorého sa zúčastnilo 2 000 učiteľov, pán Ondek povedal, že nepotrebuje preberať štafetu od Iniciatívy slovenských učiteľov, ale že oni pôjdu svojou vlastnou líniou. Línia OZ PŠaV však stroskotala už pri vyjednávaní o Kolektívnej zmluve vyššieho stupňa vo verejnej správe na rok 2017, z ktorého ich „kolegovia“ odborári z KOZ na podnet vlády vyhodili. Solidarita odborárov sa preukázala v plnom jase. Najpikantnejšia je na tom skutočnosť, že práve KOZ ešte 8. septembra 2016 vyhlásila, že nepodporuje štrajk, ktorý organizuje Iniciatíva slovenských učiteľov s nasledujúcim odôvodnením: „KOZ SR v otázke zvyšovania platov zamestnancov verejnej správy, vrátane učiteľov, považuje kolektívne vyjednávanie za najadekvátnejší a jediný zákonný nástroj na dosiahnutie uvedeného cieľa.“ OZ PŠaV neskôr na vlastnú päsť rokoval už len o 4 percentá a nakoniec nevyrokoval nič.
Dnes, v júli 2017, požaduje OZ PŠaV, aby si vláda splnila svoje programové vyhlásenie a svoje verejné prísľuby. Tak línia odborového zväzu splynula s líniou vlády a my sa môžeme spýtať:
Koho záujmy zastupuje OZ PŠaV?
